Autori článku:
RNDr. Vladimír Ondejčík, RNDr. Alena Ondejčíková
Čajovňa dobrých ľudí Nitra
"Ja na to nemám čas. Nemôžem vyčkať, ani kým mi sáčkový čaj pustí farbu a nie si ešte ráno prelievať lístky čaju cez sitko. Ja na to fakt nemám čas," vysvetľoval mi pán, ktorý pri poličke s čajmi netrpezlivo prešľapoval z nohy na nohu, čakajúc na svoju manželku...
A kam sa teda dostane skôr ako ostatní? Do cieľa. K smrti. Napadlo mi...
Zdala sa mi neskutočne alarmujúca predstava, že si už vo svojom živote nemôžeme dovoliť minúť o jednu minútu naviac a počkať, kým sa nám dobrý čaj alebo liečivé bylinky vylúhujú. Zaznelo to ako priznanie úplného otroctva nášho bytia. Stratili sme čas, ktorý nám bol daný...
Čaj nám predsa náš čas neberie. Čaj nám čas dáva. Dáva nám možnosť uvedomiť si a prežiť kratučké okamihy jednoduchého bytia. Často práve chvíľka pri čaji je tým, čo si z toho dňa zapamätáme. Veď keď sa príliš ponáhľame, ani sa nám nestihnú ukladať zážitky. Na niektoré dni života si už nevieme ani spomenúť. Ako by sme vtedy ani nežili. A práve čaj nás vie vytrhnúť z kontinuálneho zhonu, ktorý nás unáša ako rieka loďku bez vesiel a kormidla.
Čaj nám čas neberie. Čaj nám čas dáva. Vracia nám späť čas, ktorý premrhávame svojím zhonom...
Čas plynie i ľuďom pod Himalájami, ktorí tam na strmých svahoch pestujú čajové kríčky a spracovávajú ich na čaj. Čaj z Dárdžilingu je pojmom pre znalcov i milovníkov dobrého čaju na celom svete. Veľa sme o týchto miestach čítali a vždy sme mali radi čaje z Himalájí. No prebúdzať sa v starom Klube plantážnikov a každý deň sa dívať na krásnu Kančendžengu vysoko na nebi a na zelené čajové plantáže navôkol, to zmenilo čosi v našom vnútri. Tak, ako keď sme v starom Káthmandu objavili pre seba tajomstvo privretých Budhových očí...
A tak si pripravme čaj celkom pokojne a pomaličky a vypime si ho v pokoji a s mierom v duši, aby sme získali tú trošku času, ktorú môžeme mať sami pre seba...
